Minúty ZLA

Autor: Katarína Palečková | 17.4.2013 o 22:26 | Karma článku: 4,93 | Prečítané:  206x

V kalendári svieti pondelok. Je tento deň niečím výnimočný? Možno áno, ale v inom svete ako tu. Za oknami je ticho, ticho pred búrkou. S korunami stromov sa pohráva vietor a vytvárajú melódiu smútku. Každý jeden domov, ktorý stojí na pôde tejto krajiny ukrýva v sebe strach, niektoré dokonca aj smútok a plač zo straty blízkych. Cítim sa ako cudzinec, ktorý vpadol do zvierania tej najhoršej nočnej mory. Snažím sa prebudiť, ale nejde to.

 

Na stole horí sviečka a jej roztopené kúsky padajú na papier. Jeden, druhý, tretí a spolu s nimi moje slzy úzkosti a bezmocnosti.

Z poličky spadne knižka. Čo sa deje? Srdce mi búši a čudujem sa, že ešte neprebilo moje telo. Opäť je to tu. Pozriem von a vidím len víriaci sa hnev vojakov, ktorí ničia posledné kúsky tejto krajiny. Rýchlo sa skloním k špinavej zemi a rátam výbuchy. JEDEN, DVA, TRI .... a v duchu sa modlím a prihováram k anjelom strážnym. Rukami si snažím brániť aspoň hlavu a cítim dotyky padajúcich vecí okolo mňa. Necítim bolesť, smútok, ale strach. Strach o ľudí, ktorí sú von. Ich výkriky počujem stále silnejšie a silnejšie a prenikajú mi pod kožu. Ako im pomôcť? Moje ústa bezmocne kričia: „VYDRŽTE!!!". A to aj s vedomím, že ma nik nepočuje a moje slová sa stratili v tej špine.

Tma, ticho a ten neuveriteľný pokoj. Stojím a nedokážem urobiť ani jeden krok, niekde v diaľke vidím približujúce sa svetlo. To svetlo tak zvláštne hreje a to aj napriek tomu, že je ďaleko. Stále je bližšie a bližšie až sa mi začne z toho jasného svetla vynárať postava. Kto to je? Pýtam sa sama seba. Postava sa náhle stratí a vytvorí sa obraz. Moja rodina, ktorá sa usmieva na mňa a tešia sa na môj príchod.

Zrazu začínam cítiť chlad a pomaly sa prebúdzať. Všetko vidím rozmazané a nejaké ľudské ruky sa natiahli ku mne. Jemný a príjemný hlas sa ma opýta: „Si v poriadku?", ale ja nedokážem vydať zo seba ani len hlások. Jeho ruky mi pomôžu vstať a moje oči začínajú vnímať všetku tú hrôzu. Niekde vnútri mňa cítim silu, bojovnosť a odhodlanosť. Vykročím k dverám a bojazlivo stlačím kľučku, aby sa otvorili dvere. Ten víriaci sa prach mi napadne oči a začínam cítiť štípanie. Nevadí, ani to mi nezabráni pokračovať v ceste. Obzriem sa a vidím telá tých kričiacich ľudí, ktorým som posielala silu prostredníctvom anjelov. Prečo toto dopustili? Odišli? Zabudli? A v tom momente, keď moju myseľ zaplavím týmito otázkami, spomeniem si na to hrejúce svetlo, ktoré mi dalo silu. Na ten obraz, ktorý ma vrátil späť. Áno, boli to anjel Nádeje a anjel Sily. Práve oni mi pomohli vstať, kráčať a dali mi silu pomôcť tým úbohým zraneným ľuďom.

Ako tam stojím, špinavá a uplakaná, na pleci pocítim dotyk ruky. Otočím sa a je to on, človek, s ktorým som prišla pomáhať. „Ideme na to?", opýtal sa. Jemne prikývnem hlavou ako náznak súhlasu a vykročíme k prvému zranenému.

Toto bol pondelok v tomto svete, no v inom každý ráno vstáva s nechuťou do ďalšieho týždňa. Ale zabúdame, že v tom našom, „pokojnom", svete nevyužívame minúty dobra, ktoré máme. My sami si z nich robíme Minúty ZLA.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Galkova kauza odpočúvania trvá roky, súdy ju nechcú riešiť

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.


Už ste čítali?