Odrazu mi moje ja začne klopať na bránu myšlienok. Vôbec mu nevadí, že ruší, bez slov vojde a spustí kolobeh myšlienok. Pomaly, ale isto sa rozbieha. Začínam cítiť niečo, čo neviem pomenovať, neviem to identifikovať a meno si zakrýva v šatke zvanej tajomnosť. Tie zmiešané pocity, tá krutá neistota čo príde. Strach, slzy a volanie o pomoc sa usadili pri mne a nechceli odísť. Prečo ma vždy nájdu? Prečo mi nedoprajú úsmev, radosť a šťastie? Prešlo pár minút a moje vnútro pohltilo to NIEČO, to z čoho mám strach.
Po chvíľke chvenia príde obraz s dátumom, píše sa 28. apríl 2012. Úplne normálny deň, ničím nie výnimočný. V pozadí začínam vnímať krik, smiech a moje oči začínajú púšťať svetlo. Bojím sa ich otvoriť dokorán, pretože opäť prišlo to známe: „Čo ak?" Moju myseľ zaplavilo more otázok, nezodpovedaných otázok a moje vnútro už podľahlo opäť strachu. Nohy mi zdreveneli a nedokážem urobiť ani krok. Niekde počujem volať moje meno, ale nedokážem sa postaviť. Tento pohyb je gombíkom, ktorý spustí more sĺz. Ako sa môžem pozrieť nevinným a nič netušiacim deťom do očí? Ako mám potlačiť strach, keď preráža každú jednu bunku v mojom tele? To čakanie ma ubíja, čakanie na nič a zároveň na všetko.
Nie ďaleko, niekde blízko počujem zvonenie telefónu. Začalo to! Moje JA ako keby vedelo, čo príde. Moje nohy sa uvoľnili a ja som sa krok za krokom posúvala stále bližšie a bližšie k môjmu svetu. To, čo chodilo od jedného k druhému stále neodhalilo svoje meno, a tak napätie stúpalo. V očiach každého z nás vidieť spojenie radosti, šťastia, sĺz, ale strach naďalej udával tempo. Každá ďalšia hodina zrýchľuje tempo kolujúcich emócii, no strach sa z minúty na minútu zväčšoval. Už nedokážem myslieť, nedokážem sedieť ani ležať, nedokážem sa usmievať ani plakať. Moju tvár si podmanil neznámy výraz a robí si s ňou, čo chce. Všetky oči sledujú telefón, ale márne. Počítanie tých zdĺhavých minút zamestnalo všetkých a občas naše ústa vydali nejaký neznámy tón.
Prišiel moment, kedy telefón zazvonil a strach ako keby povolil každý jeden sval na tele všetkých. „Sú v poriadku, živé a zdravé!" Toto sú slová, na ktoré čakáme posledné mesiace. Moje telo odrazu dýcha, stŕpnuté svaly sa uvoľnili a moje ústa konečne privítali úsmev. Oči zaplavili slzy, ale nie slzy smútku, naopak, radosti. Ten neskutočný balvan spadol a počuli to všetci. Šťastie a radosť nedovolili nikomu ani len zavolať, ale moje ústa zrazu len kričali, že som trojnásobná teta.
Áno, do kolónky 28. apríl 2012 si píšem s hrdosťou a so slzami v očiach: „Sofinka". Odvtedy sa sekundy zla zmenili na hodiny, dni a teraz už aj roky šťastia. Taký malý kvietok, a tak silnú vôňu lásky vo mne prebudila, že úsmev sa usadil na mojich perách a zapustil korene.
Otvorím dvere a tá spomínaná vôňa lásky ma ťahá za nos k drevenej postieľke. Ten moment.... Moje srdce sa zastavilo a prestala som dýchať. Nič sa nedialo, len moje oči hltali jej krásu. Zrazu sa všetko spustilo, srdce začalo biť a pľúca sa vrátili do svojho rytmu a to NIEČO zhodilo šatku zvanú tajomnosť. Bola to láska. Láska k tak malej a zároveň veľkej. Moje ruky sa nevedeli dočkať, kedy sa jej dotknú a pohladkajú tie opuchnuté líčka. Začala som rátať sekundy s ňou na rukách a nechcela som ju dať preč. Moje srdce hralo melódiu lásky a jej pery čarovali úsmev. Tá neskutočná láska na prvý pohľad....
Dnes sedím a plačem od šťastia, že ju mám. O chvíľu to budú dva roky, nestačila som sa ani obzrieť a z toho malého kvietočku vyrástla malá ružička bez tŕňov. Ružička, ktorá sa vždy privinie, keď pocíti smútok rúk, ktoré sa o ňu starajú. Jej úsmev je ako liek na všetko. Jej bozky sú ako sladké kvapky rosy. Jej tvár je ako môj odraz, moje druhé ja.
Keď pri mojom srdci pristaví sa smútok, jej rúčky ho odsunú. Keď moje oči zaplavia slzy, jej bozky ich vysušia. Keď moju tvár ovládne sklamanie, jej objatie ho pošle späť. Keď sa smejem, smeje sa so mnou. Keď kreslím šťastie na papier, ona ho obkreslí. Keď ja kráčam, jej kroky nasledujú moje. Keď ja blbnem, ona blbne so mnou.
Ten dátum je pre mňa kúzelný, vyhnal samotu a trápenie poslal do kúta. Ona je môj úsmev, ona je môj odraz, ona je moje slnko, keď noc pohltí deň.
Je to ONA! Moja Sofia.