Rozumiem každému jednému pocitu. Prečo? Pretože sama som cítila to isté. V posledných týždňoch som ničomu nerozumela, ba dokonca ani sama sebe. Pýtala som sa Boha, prečo práve ja neviem nájsť svoj kľud a to všetko, čo ma má robiť šťastnou. Chodila som po uliciach ako telo bez duše. Na nič som nemala náladu a vôbec som si nevšímala každodennú radosť, ktorá mi priam skákala do mojej cesty. Nevážila som si nič, pretože som bola presvedčená, že nič nie je dobré a všetko negatívne priam priťahujem.
Až kým znechutenie nevymenil strach. Strach o vlastné zdravie, budúcnosť a celý môj život. Ten pocit beznádeje, že nedokážete urobiť nič a váš život je v rukách nebies. Že všetko, čo plánujete má nejasnú budúcnosť. Jednoducho sa zastavil čas. Mojim spoločníkom boli slzy a nedôvera ma zahalila do smútku. Slnko nahradila tma a radosť zase hnev. Nedokázala som pochopiť, prečo práve ja. Mám dvadsaťtri rokov, ja nemôžem byť takto chorá. Kde je tá veľká spravodlivosť a pomoc? Veď predsa mám sny, mám plány a ... teraz mám bojovať o vlastný život a čo keď to nezvládnem?
Moje oči začali pomaly vidieť, začali sa otvárať a to ostré slnko ma priam pálilo na duši. Nerobila som nič zvláštne, čo za iných okolností. S jedným rozdielom, ktorý by som nazvala otvorené oči.
Každý deň som otvorila veľmi populárnu sociálnu sieť a ako inokedy, listovala v novinkách. Rozum mi priam zastal od úžasu, ale tentokrát v negatívnom ponímaní. Viac nebolo treba a moje myšlienky sa dali opäť do pohybu. Je naozaj dôležité vedieť, kto a čo dnes obeduje, raňajkuje či večeria? Je dôležité o iných vedieť, že sa rozišli s partnerom, s ktorým to aj tak nikdy zmysel nemalo? Alebo potrebujeme sledovať iných a napodobňovať ich život? NIE! Nikdy som sa nad toľkými maličkosťami nezamyslela. Áno, priznávam, ja som tiež využívala dlhé roky sociálnu sieť a niekdy s úmyslom ukázať iným, že môj život má zmysel a čo všetko v živote zažívam. Ale moje srdce zostalo prázdne a smutné, keď som pochopila jeden veľmi vážny spoločenský problém. Úprimné priateľské vzťahy medzi ľuďmi nahradil vzťah na sociálnej sieti.
Po zrušení účtu na spomínanej sociálnej sieti sa začali diať naozaj zvláštne veci, ktorým doteraz nerozumiem. Niektorí ľudia sa mi prestali zdraviť, ozývať sa a tí odvážnejší mi napísali. Toľko výčitiek som nezažila ešte nikdy. A to všetko kvôli nejakému imaginárnemu miestu, z ktorého si ľudia vytvorili reálne vzťahy. Prosím, zamyslite sa nad tým. To, že niekoho nemáte v priateľoch neznamená, že toho človeka nepoznáte. To, že vám niekto nenapíše, že si ruší účet, neznamená ignoráciu. A to najdôležitejšie, keď niekto nemá tento profil, neznamená, že neexistuje.
Môžem o sebe povedať, že som človek, ktorý vyslovene potrebuje priateľov okolo seba a som stratená bez nich. Keď nemám komu povedať, čo práve cítim, som veľmi sklamaná a doslova nervózna. V čase začiatku mojich zdravotných problémov, som potrebovala cítiť, že ma má niekto rád. Potrebovala som niekomu povedať o tom, čo cítim. Že mám strach o svoj život a možno to nie je také vážne, ako si myslím, chcela som cítiť oporu a niekomu to povedať. Mám mnoho kamarátov, a preto som začala vysielať signál, že ich potrebujem. Žiaľ, viacerí nemali čas, boli zaneprázdnení, nepodarilo sa nám dohodnúť čas, kedy to vyhovovalo obom stranám a ja som stále viac a viac padala dole. Začala som cítiť samotu a tie obavy ma doslova jedli zvnútra. Moje JA sa však začalo uzatvárať. Pre ostatných začala byť prvoradá komunikácia cez sociálne siete či iné aplikácie. Namiesto stretnutia zaznelo: ,, ... potom daj vedieť, že ako si dopadla.“ Ale ja som si nechcela písať, ja som nepotrebovala ľútosť. Ja som chcela len ... vypočuť, možno objať a cítiť, že pre niekoho som naozaj dôležitá.
Po márnom volaní o pomoc som sa pozrela do svojho vnútra. Začala som premýšľať sama o sebe a o všetkých udalostiach v mojom živote. Nepopieram, plakala som ako malé dieťa. Ani nie preto, že prichádzam na to, že v mnohých smeroch som bola chyba ja, ale je to sila ľútosti. Je to situácia, kedy začnete ľutovať každé vaše zlé rozhudnutie, správanie, konanie, či slová. Jednoducho povedané: „ Gratulujem, spoznali ste pravé ja!“.
Som veriaca a po mojom návrate do Bratislavy som mala chuť rozbehnúť sa do kostola, kde som neustále cítila niečo zvláštne. Pocit, ktorý som nedokázala vnímať nikde inde iba tam. Moje kroky viedli na toto miesto a jeden človek mi tam povedal myšlienku, ktorá ma donútila zamyslieť sa a zahĺbiť ešte viac do seba.
„ Keď chceš odpustiť niekomu, kto ti v minulosti ublížil alebo nejakým spôsobom ťa zranil, odpusť najprv sebe, Katka! Pokús sa zamyslieť nad sebou a svojim správaním. Čím si ublížila ty a čo spôsobilo, že ten človek ublížil tebe.“
Nie je to neznáma myšlienka, ale vtedy akoby ju môj rozum a srdce našli naraz. Zrazu som presne vedela, komu som neodpustila a čo to vlastne bolo. Že i ja som mala podiel viny a nie malý. Postupne som si v myšlienkach analyzovala danú situáciu. Spomienku po spomienke. Už to tak nebolelo ako predtým. Žiadna nenávisť ani žiarlivosť. Je pravda, že ešte stále to nie je bezbolestné, ale pomohlo mi to pochopiť ďalších 1000 vecí. Začala som odpúšťať sama sebe, že som sa toľké roky ničila. Keď ráno vstanem, teším sa, že som sa prebudila. Pri ceste do roboty v duchu ďakujem za každodenné dary a maličkosti, ktoré ma robia šťastnou.
A viete čo? Pochopila som jednu veľkú pravdu. Keď máte priateľov a neozvú sa vám, nemusí to znamenať, že vás nemajú radi. Každý máme svoje problémy, a potom nevidíme, keď iný potrebuje pomoc. Nemôžete sa hnevať na človeka, že vám nezdvihol telefón, keď ste ho potrebovali. On nemá odkiaľ vedieť o vašich problémoch. Nemôžete sa hnevať ani na partnera, ktorý má iné očakávania ako vy. A dokonca, nemôžete čakať, že vás niekto bude mať rad len preto, že vy máte radi jeho.
Pri vrátení sa do minulosti som pochopila, že moje správanie nebolo vo viacerých prípadoch na správnom mieste. Urobila som a povedala zlé veci, ktoré by som teraz už nikdy neurobila a nepovedala. Ale nemôžem sa na seba hnevať, keď to všetko bol prejav beznádeje a svojim spôsobom to bolo volanie o pomoc. Volanie o to, že moje túžby a očakávania nie sú naplnené.
Moja minulosť skrýva mnoho takýchto situácií, ale jednu by som rada opísala. Istý človek mi pri výmene názorov napísal:
„....kiež by som ti teraz napísal niečo zlé a hnusné, aby si ma mohla začať nenávidieť.“
Tieto slová vo mne znejú dodnes ibaže s roznym pohľadom. Predtým sa ma tieto slová dotkli, veľmi zranili moje srdce. Ako môže niekto chcieť odo mňa, aby som nenávidela, keď to nedokážem? Nikdy som v sebe nechovala nenávisť a niekto by teraz bol rád, keby som začala živiť voči nemu nenávisť? Ako to niekto môže odo mňa chcieť? Prečo mám niekoho nenávidieť?
Nezačala som nenávidieť a to aj nepriek všetkému, čo sa potom udialo. Teraz však vidím zmysel celej situácie. Pochopila som, že na nenávisti voči komukoľvek, čomukoľvek a kdekoľvek, nemôžeš stavať svoje šťastie. Presne tak, ako nemôžeš svoje šťastie stavať na nešťastí iného. A taktiež nemôžeš byť ty šťastný, keď vieš, že teba ľudia nenávidia pre minulosť.
Viem, nesprávala som sa ukážkovo v minulosti a svojim správaním som ublížila viacerým ľuďom. „Hrýzla“ som ľudí, keď moje srdce bolo zranené. „Štekala“ som na ľudí, keď som sa bála. A „kopala“ som, keď som cítila beznádej. Ak si niekedy niekto, komu som ublížila, prečíta tieto riadky, prosím, prepáčte mi. Prepáčte mi, že som bola slepá, že som nevidela vašu podstatu, keď som mala. Viem, že mi neodpustíte, kým neodpustíte sebe, ale aspoň viete, že moje zabuchnuté dvere sa opäť otvorili. Ja som dokázala odpustiť všetkým a všetko zlé, pretože nikdy nie je vina iba jeden, ale vždy všetci zainteresovaní.
Ďakujem, že mám toľko priateľov okolo seba a teraz už som presvedčená o tom, že ich priam potrebujem.
Možno ma vôbec nepoznáte, ale našli ste sa v mojich slovách. Prosím, nikdy neodsúdte človeka predtým, ako nebudete počuť aj jeho slová. Nedovoľte, aby niečo imaginárne pokazilo reálne vzťahy, ktoré sú založené na priateľstve, láske, uznaní a sebarešpektovaní. Predtým ako začneš niekoho súdiť, pozri sa na seba a svoju „dokonalosť“.
A čo ja? Nie som urazená, nie som chladná a ani nahnevaná. Potrebovala som len čas na to, aby som našla samú seba. Možno môj zdravotný problém nie je vážny, ale donútil ma zamyslieť sa nad vážnymi problémami môjho života.
